Dokázal som sa pripraviť na veľký beh. Od bežeckej nuly, za necelý rok. Príprava bola vedená profesionálmi - tréneri, fyzio. Dodržiaval som ich inštrukcie popri bežnom živote plnom povinností otca rodiny a manažéra. Nebolo to bez problémov, ale vyšlo to. 144 km Štefánik trailu som zvládol v stanovenom časovom limite. Veľká vďaka všetkým, ktorí ma pripravovali, inšpirovali, podporovali na trati aj mentálne dotiahli docieľa - Monika, Katka, Lucka, Braňo, Maťo, Maťo, Rišo, Rasťo, Juraj.
Keď som v máji 2021 bežal môj 237 km beh Javorníkmi za 6 dní, viarecí ľudia mi hovorili, že to je dobrá príprava na niečo vážne. Tak aj bolo. Chystal som sa už vtedy na Štefánika a to bola náhrada za neho, lebo ho preložili na september.
Môj zámer zdolať 144 km trasu Štefánik trailu sa zrodil ešte predtým, v lete 2020 ako výsledok pragmatickosti, inšpirácie a zvedavosti:
pragmatickosť - vždy som mal rád horskú turistiku a snažil som sa zvládnuť čo najviac za daný čas. Preto rýchlosť presunu nabehala na dôležitosti. Tiež fakt, že potrebujem okružné alebo prechodové trasy. Neznášam trasy, kedy sa vraciam rovnakou cestou.
inšpirácia - Rišo Dudley Frank s jeho rýchlovýletmi, medializované info o horských behoch a ďalšie celebrity ultratrailov
zvedavosť - zvládnem to? Čo sa deje v tele pri záťaži trvajúcej desiatky hodín v kuse? Čo sa deje vtedy v hlave, navyše bez spánku? Čo je horšie - stúpania či dĺžka? Všetky tieto otázky ma zaujímali.
Vtedy som nemal žiadnu bežeckú históriu. Prihlásil som sa do #zaziultra. Je to tréningový program zameraný na úspešné zdolanie Štefánik trailu. Moja príprava začínala od nuly a trvala presne 11 mesiacov.
Mojím šťastím bolo, že kvôli pandémii presunuli pretek z mája na september. Mohol som tak dotrénovať. Myslím, že inak by som ten májový nezvládol. V semtembri 2021 to ale vyšlo - úspešne som absolvoval 144 km trasu v časovom limite. Sen splnený.
Príprava
V príprave sme išli "na diaľku" podľa inštrukcií trénerov. Celkovo prípravu komplikoval covid. Nedalo sa ani stretnúť ani poriadne rozvíjať silu vo fitku. Ale mal som čo to nadrobené z crossfitu našťastie. Nabehal som 1300 km a 35 km výškových v rámci prípravy v roku 2021. Asi minimum, čo by malo byť. Veľa z toho po tme v noci v lesoch nad Lozornom s čelovkou. Alebo dlhé sobotné výbehy. Tiež v Chorvátsku na dovolenke som dobre potrénoval v extrémnych podmienkach.
Zranenia a iné problémy
Počas prípravy som mal niekoľkokrát problémy s lýtkami a achilovkou. Fyzioterapeut Braňo mal čo robiť. Ale dal ma vždy dokopy. Ja som sa naučil, ako vedome meniť štýl počas behu a prispôsobovať sa tak hlasu tela, predchádzať zraneniu.
Pred samotným behom som absolvoval komplexnú zdravotnú prehliadku. Srdce, cievy a tak. Všetko ok. Na EKG mi namerali kľudový pulz 44. Sestrička až nechcela veriť. Zhodou okolností tep sa rovnal veku :-)
Deň D - Štefánik trail
Štart bol v piatok 17. septembra 2021 o 19:00 na Bradle. Odprevadili ma tam manželka Monika a dcérka Katka. Monika sa podujala na úlohu mojej podpory počas behu. Že bude autom jazdiť na jednotlivé občerstvovacie stanice v hlbokej noci aj cez deň. V aute som mal pripravený proviant a výbavu pre prípad potreby niečo doplniť či vymeniť. Dohodli sme si očakávaný časový plán behu, aby vedela kedy kam prísť. Každý bežec dostal na štarte GPS tracker, aby mohli ľudia sledovať cez web online jeho polohu. Bohužiaľ, neskôr sme zistili, že ten môj nefunguje. Celú dobu som ho niesol zbytočne. Hlavne Monika tak nezistila, že časový plán trasy sa mení, lebo bežím rýchlejšie. Mal som so sebou aj záložný GPS tracker, ktorý používame na psov. Ani ten nedával spoľahlivé info o polohe a v kritickej situácii nepomohol. Technika zlyhala.
Na chate Bradlo som sa stihol pred štartom pekne najesť - fazuľová polievka, kuracie s ryžou a kofola. Pohodička.
Plný elánu som odštartoval hromadným štartom. Odštartovali nás priamo pri chate Bradlo. Vyrazili sme hore briežkom k Mohyle. Tam otočka okolo ohňa a zbeh dole do Brezovej. Ďalej po červenej značke až na Devín. Teda až na niekoľko "odbočiek" cestou. O tom neskôr.
Úvodné časti až po občerstvovačku na Bukovej som bežal veľmi rýchlo. Darilo sa mi dobré tempo až po Záruby. Tam som musel výrazne spomaliť a zistil som prvú chybu. Zle zvolená obuv. Moje On Cloudventure vôbec nedržali na mokrom vápenci. Martin Urbaník na štarte varoval, že to bude klzké ako mydlo. Aj bolo. Išiel som ako slimák a strácal nielen rýchlosť ale aj rovnováhu. Moje paličky ma podržali, nedám na ne dopustiť. Používal som ich celú dobu, aj na rovnej ceste. Zachránili ma od pádu viackrát. Nepadol som vôbec, ani na veľmi šmykľavých blatistých svahoch.
Na Zárubách bola tma, hmla a zima. Telo neprodukovalo dostatok tepla, lebo sa nedalo ísť rýchlejšie. Nič moc. Organizátor nič nepodcenil, na tomto nebezpečnom hrebeni bolo niekoľko skupín záchranárov a dobrovoľníkov. Veľmi dobrý pocit som z toho mal zrazu. Klobúk dole. Dobrovoľníci su topka.
Na Bukovej som bol o jednej hodine v noci, pričom pôvodný plán som mal nastavený na 2:00. Hodina náskok celkom nečakane. Super.
Pokračoval som smerom na Mon Repos. Pred Klokočom sa mi vybila čelovka, tak som ju vymenil. Predbehlo ma pritom niekoľko bežcov. Každý jeden sa zaujímal a spýtal sa, či je všetko ok a či môžu pomôcť. Nádherná komunita. Zvládol som to sám.
Klokoč som prebehol osamotený. Hore na hrebeni boli také vysušené kry bodliakov, pripomínali postavičky z hororu. Byť menej pri zmysloch, tak sa ich asi zľaknem :-) Škoda, nemal som ich čím odfotiť. Celkovo fotiek mám máličko.
Vápenná bola super. Stúpanie bez problémov v maximálnom možnom tempe. Obiehal som dosť ľudí. Potom hore na hrebeni a pri zbehu mi to vrátili. Nevadí. Hlavne bezpečne som išiel. Nechcel som po tme bežať dole kopcom a riskovať pád. Do Sološnice som dorazil o hodinu a pol skôr ako bol plán - o 4:30 namiesto 6:00. Problém bol, že Monika toto nevedela (trackery nefungovali). Nečakal som na ňu. Ostal bez jej zásob proviantu a pokračoval ďalej.
Smer Skalka, Vysoká a Baba. Cítil som sa stále výborne, plný sily. Na Vysokej na kontrolnom stanovišti slúžili dobrovoľníci Rišo a Maťo. Zdržal som sa s nimi asi 20 minút. To bol začiatok prvých veľkých prestávok. Odvtedy som začal strácať môj sľubný náskok. Ale bolo to cielené. Vedel som, aký náskok mám a koľko oddychu si môžem dovoliť.
Na Babe už čakala Monika. Po absolvovaní kontroly som oddychoval a jedol v aute. Celkom som mal pauzu hodinu. Sedeli sme v aute a zhovárali sa. Akoby sa žiaden pretek nekonal :-) Prezul som do Hoka Speedgoat. Rozlúčili sme sa s tým, že sa vidíme o cca 6 hodín na Kamzíku. Tak aj bolo. Cestou som absolvoval Biely kríž aj výbeh pod lanovkou. To už ma chytila silná únava. Na Kamzíku bol aj Maťo, dali sme malú reč. Tiež prišiel pozrieť môj otec. Ako skúsený bežec vedel, čo sa vo mne deje po vyše 108 km... Podporilo ma to celé. Napriek únave som pokračoval. Ani raz mi nenapadlo to vzdať. V hlave som mal vždy dve veci. Prvá - akú časovú rezervu mám. Druhá - ako ďaleko je to na najbližšiu občerstvovačku. Motivácia štýlom mrkva pred somárikom. Fungovalo to výborne.
Z Kamzíka strmý zbeh na Patrónku. Hoka držali super, aj pohodlnejšie boli. Dobrá voľba. Ale naberali sa mi do nich stále kamienky. Často som musel vyzúvať a čistiť vnútro. Prevencia otlakov.
Prebehol som Horský park až na občerstvovačku pri RTVS. Aj tu boli super ľudia dobrovoľníci. Robili vynikajúcu atmosféru, motivovali a srandovali. Aj nás fotili. Veľká vďaka všetkým dobrovoľníkom.
Pokračoval som cez Mlynskú dolinu do Karlovky. Tam začínalo stúpanie na Devínsku kobylu. Našiel som v sebe znova silu a motiváciu riadne šľapať. Zavesil som sa za super rýchly párik nejakých trnavákov. Ťahali ma hore. Zaujímavé, vždy ma nakoplo, keď bolo pred mnou veľké stúpanie. Tie som dával dobre. Naopak, rovinky a zbehy ma demotivovali.
V Devíne ma čakali Monika a Rasťo. Vraj som rozprával niečo odveci. Žeby? Neviem. Rasťo sa podujal, že pôjde zvyšných 16 km so mnou ako fotograf. Vedel som, že mám dosť času rezervu a síl extrémne málo už. Navyše nohy tvrdé, že som ani poriadne chodiť nemohol. Záverečný úsek sme išli veeeľmi pomaly, kecali celú cestu. Bola to jediná moja spoločnosť. Inak som celý beh absolvoval úplne osamote.
Do cieľa som dorazil o 2:26 ráno. Už bola nedeľa. Večer predtým sa konal aj Nightrun.
Hodinky som mal moje staré Garmin Fenix 3. Vybili sa mi tesne pred Babou. Tam som ich začal nabíjať a nabíjal aj počas behu. Nakoniec zaznamenali celý beh v jednom kuse. Tu je link na moja Stravu.
Strava a výživa počas behu
Základ bol, že žalúdok ma podržal ako vždy. Nenaplnili sa príbehy mnohých bežcov, ktorí bojujú s tráviacimi problémami počas behu. Svoj komfort mi hneď v úvode po rýchlo tempe poskytli toalety na Dobrej vode. Naozaj luxus oproti mojim scenárom nadivoko v lese. Na občerstvovačkách som jedol a pil všetko, čo prišlo pod ruku. Keďže ich bolo dosť, postupne som si navykol na také "meníčko": na začiatok niečo ľahké - melón so soľou a banán bez soli. No a potom všetko ostatné, čo prišlo pod ruku. Ku koncu prišiel na rad aj kofeín v tabletách. Dva týždne pred behom som vysadil kávu a kofeín. Tabletka zabrala poriadne. Hlavu nakopla. Škoda, že nohy nie.
Kŕče
Neboli. Jednoducho sa nekonali. Asi výsledok dobrej prípravy, rozumného tempa, dobrej hydratácie a výživy počas behu. Akurát som to prehnal s kompresnými návlekmi na lýtkach. Nechal som si ich skoro celú dobu. Až som si uvedomil, že mi škrtia lýtka tesne pod kolenom. Pripisoval som tomu stuhnutosť nôh a opuchy. Ktovie, či to bolo naozaj preto.
Regenerácia
Počas behu som schudol o 4 kilá. Čiže som mal 87 kg po novom. Dosť ťažká váha na ultramaratónca aj tak. Nehral som sa na gramy výbavy a nákladu. Uniesom som kadečo. Aj rezervnú sedemdecku vody celý čas v batohu. Pre psychickú pohodu. Ale nepotreboval som ju.
Na druhý deň po behu (nedeľa) som mal stále tvrdé nohy, nevedel som poriadne chodiť. Magnéziový kúpeľ a pokoj. Veľa jedla a pitia.
Na tretí deň (pondelok) som už bol na konferencii, ako aktívny prezentujúci. Bolo to napínavé, či budem schopný sa tam vôbec dostaviť. A obuť si oblekové topánky na opuchnuté chodidlá a otlaky.
Na štvrtý deň (utorok) som išiel k fyzio a potom som normálne pracoval v office.
Záver
Splnený sen. Veľmi veľa bežeckých skúseností som získal. Objavil som na vlastnej koži, aké to je - byť v dlhodobej záťaži. Ako reaguje hlava, ako telo. Aké je to behať v noci po tme po skalách. Celkom dobré.
2x Juraj Jurčík - v cieli Štefánika s mojim otcom Jurajom. Má sa sebou bohatú bežeckú kariéru s podobnými dlhými behmi.
