Letecká stovka 2025

Mojim šiestym ultra pretekom bola Letecká stovka v Trenčíne. Tento rok to termínovo vyšlo na MDŽ a tri dni po mojich 48. narodeninách.

Okrem iného je tento pretek výnimočný tým, že som sa viac ako zvyčajne povenoval písaniu reportu z neho. Mám tri verzie - krátke zhrnutie do troch odrážok, čerstvý status z instagramu hneď po závode a potom aj podrobný report napísaný týždeň po preteku.

Píšem si to hlavne pre seba. Možno sa k tomu časom vrátim. Ale rád sa podelím, tak zverejňujem.

Celkové zhrnutie - hlavné správy:

• kvalifikácia na Western States splnená. Môžem sa tak znova prihlásiť do lotérie o štart (otvára sa 1. novembra). Samotné losovanie prebehne v sobotu 7. decembra.

• bola to zatiaľ moja najrýchlejšia stovka - celkový čas 18 hodín a 32 minút. Umiestnil som na 58% spomedzi 243 štartujúcich. Držím si toto percento dlhodobo.

• bol to pohodový beh v super počasí so super podporou od mojej manželky Moniky. Celý deň sa autom presúvala po občerstvovacích staniciach po trase. Postarala sa o mňa fyzicky aj psychicky. Ďakujem :)

Najlepší support od Moniky. Foto z občerstvovačky na Bezovci. Ešte stále vysmiaty na 44 km.

Moje zhrnutie hneď po preteku.

...takto som to popísal na mojom instagrame na druhý deň po preteku:

Moja zatiaľ najrýchlejšia stovka za cca 18:30 hodín. Nie že by som bol nejaký rýchlik ale kúsok po kúsku zrýchľujem aj keď starnem.

S Monikou sme takto “oslávili” MDŽ. Ja som bežal a ona sa presúvala medzi občerstvovacími stanicami. Support ako má byť - fyzický aj psychický 🙏

Podmienky na beh boli asi ideálne. Resp. veľmi teplo na túto dobu. Nemal som sa kedy vopred prispôsobiť behu v teple. Ešte pred týždňom som behal v mraze.

Trasa je okruh z Trenčína. Prvých 20 km rovinka po hrádzi do Beckova. Potom stúpanie zjazdovkou v Kálnici - po zbytkoch technického snehu. Občerstvovačka v Bezovci a prebeh na Duchonku. Potom výživné stúpanie na Panskú Javorinu. Hrebeňom Považského Inovca na chatu. Zbeh do Mníchovej Lehoty - prechod cez hlavnú cestu aj železnicu. Stúpanie nad Soblahov, prebeh cez Trančiansky hrad naspäť do cieľa. Celkovo 106 km a 3.700 metrov stúpania.

Na trase som pekne dodržiaval stravovací aj pitný režim - gély, ionťáky, soľné tablety len tak do mňa padali. Aj chlieb s masťou a cibuľou, pizza a podobné maškrty.

Kríza bebola, iba menšie komplikácie. Raz mi došla voda na jednom dlhšom úseku pri stúpaní na Inovec. V závere som viackrát poblúdil v Trenčíne. Treba lepšie naštudovať trasu nabudúce.

Inak fajn, kvalifikačka na Western States vo vrecku. Časový limit bol 21 hodín, takže som mal dve a pol hodiny rezervu. Myslím, že zatiaľ najviac spomedzi mojich kvalifikácií.

Tak a teraz môžem nezáväzne pobehovať ďalej. Aj bajkovať mi treba znova začať. A popremýšľať nad tým ako schudnúť, lebo 90 kg je naozaj dosť živej váhy na vytrvalostné športy.

Športu zdar!

Podrobné zhrnutie

...takto som to popísal presne týždeň po preteku:

Why?

Leteckú stovku som si vybral z troch dôvodov. Všetky majú spoločný menovateľ - Western States.

Po prvé, je to kvalifikačný beh na Western States Endurance Run. Doteraz všetky moje ultrapreteky boli zároveň kvalifikáciami.

Po druhé, termín preteku hneď na začiatku sezóny. Po zabehnutí mám tak kvalifikáciu vo vrecku a celú sezónu si môžem pobehovať len tak pre radosť. Tzn. o starosť menej.

Po tretie, je to relatívne ľahší beh. Parametre 106 km (dĺžka trasy) a +3.590 metrov (celkové stúpanie) nie sú z tých náročných. Samozrejme, vzhľadom na termím začiatkom marca môže počasie poriadne zamiešať karty. V marci je všetko možné - sneženie, dážď alebo naopak nečakane teplé počasie. Náročnosti zodpovedá aj nastavený časový limit pre kvalifikáciu na Western States, ktorý je 21 hodín. Tento môj hlavný cieľ som nakoniec predbehol o dve a po hodiny. Celkový časový limit je 25 hodín.

Registrácia na tieto preteky sa rýchlo naplní. Letecká spustila registráciu 15. novembra 2024. Ja som to ešte v tej deň stihol a po uhradení štartovného 77€ som bol medzi účastníkmi. Potom sa to vypredalo.

Aby som si poistil kvalifikáciu na WSER, v rovnakom čase som sa prihlásil aj na ďalší marcový pretek - Chianti Ultra Trail By UTMB 2025

To pre prípad, že by Letecká z nejakého dôvodu nevyšla - choroba, počasie, zranenie.

Chianti má termín presne dva týždne po Leteckej. V čase písania tohto reportu ešte neviem, či Chianti pobežím. Veď WSER kvalifikáciu mám vybavenú. A počasie v Toskánsku momentálne nepraje, resp. sú tam povodne z výdatných dažďov. Predpoveď ukazuje dážď aj počas preteku. Tak budem musieť pohľadať motiváciu.

Príprava

Prvýkrát som sa pripravoval bez trénera. Išiel som podľa minulých plánov pokiaľ sa dalo. Čo je ako vždy ťažké, lebo v zime sú krátke dni. K tomu pracovné povinnosti, každotýždenné dochádzanie do Prahy, rodinný program. Hlavnou prípravou bola januárová Badwater 267 VR challenge, kedy som si vybudoval celkom slušný objemový základ kilometrov. Challenge spočíva v nabehaní 267 míľ počas januára. Je to taký virtuálny pretek. Absolvoval som to druhýkrát. Zatiaľ ako jediný Slovák.

Vo februári som ubral z objemov, doplnil intenzívnejšie tréningy. Jemne mi to skomplikovali ľahké virózy, ale nakoniec nič vážneho. Celkové fitness score z Coros aplikácie som mal pred behom rovnaké ako minulý rok pred štartom na Lavarede. Takže fajn.

Najslabšia stránka prípravy bola strava. Nepodarilo sa mi zhodil ani kilo. Tak som sa na štart postavil s 90 kg, čím som sa zaradil medzi najťažšie váhy. Toto ale nie je box.

Predpoveď počasia pred štartom Leteckej ukazovala veľmi teplé slnečné podmienky. To je dobré aj zlé. Dobré lebo trať bude suchá, týždeň pred pretekom nepršalo. Snehu bolo celkovo málo a takmer všade sa roztopil a terén vyschol. Zlé preto, lebo po zime nebola možnosť sa adaptovať na teplé počasie. Týždeň pred pretekom som ešte behal v mraze po Malých Karpatoch. No a počas preteku nás čakalo jasno a okolo 18 stupňov - marcové Slniečko už hreje. Niektorým to celkom dalo zabrať.

Čo sa týka počasia, mali sme veľké šťastie. Keby sme bežali o týždeň neskôr, boli by to blatové kúpele, lebo celý týždeň prší.

Tesne pred pretekom

V piatok večer sme s Monikou dorazili do Trenčína aby som sa zaregistroval. Tzn. prejsť kontrolou povinnej výbavy, prevziať si štartové číslo a GPS tracker. Registrácia prebiehala na mieste štartu v Arena Ostrov. Bolo tam aj malé expo, výstava fotografií. Bežci tam mohli odovzdať tzv. drop bag - to je taška s vecami, ktoré organizátori prevezú na občerstvovaciu stanicu približne v polovici preteku. Bežec tam môže mať náhradné veci na prezutie/prezlečenia a podobne. Ja som túto možnosť nevyužil, lebo som mal podporu od Moniky. V aute mala celú moju výbavu pre príprad potreby. Nakoniec som z toho nevyužil nič. Ale pocit istoty počas behu je užitočný.

Platí zásada, že na preteku treba využiť overenú výbavu. Neoplatí sa experimentovať s novými topánkami, oblečením a pod. Môj experiment smeroval k preteku bez paličiek. Doteraz som síce všetky preteky bežal s paličkami, ale na Western States sú paličky zakázané. Tak som ich vypustil z tréningu. Naposledy som ich vlastne držal v rukách na Javorníckej stovke v oktróbri, teda 5 mesiacov pred Leteckou. Nakoniec som si ich na štart zobral. Rozhodla porada s Maťom Urbaníkom. Spočívala síce v jednej správe, ale bolo to dosť kľúčové. Predpokladám, že bez paličiek by som to nedobehol. Po trase som ich viackrát v rukách ocenil - pri dlhom stúpaní na Panskú Javorinu, na Inovec a hlavne na ľadovom úseku pod Inovcom.

Registrácia a vyzdvihnutie štartového čísla večer pred pretekom. Areál Arena Ostrov v Trenčíne. Pamiatka na zakladateľa preteku - tragicky zahynul v Himalájach. Pretek patrí do série v rámci Slovak Ultra Trail.

Pretek - štart

Ráno bolo chladno, okolo nuly. Štart naplánovaný na 6:00 od Arena Ostrov Trenčín. Čakanie na štart v teple vykúreného auta. Pár minúť pred štartom som sa postavil na koniec pelotónu. Nebol to ani zďaleka taký epický štart ako na Lavarede za hudby Ecstasy of Gold. Ani neviem, aká hudba hrala.

Štart presne načas. Zapípali hodinky a navigácia v nich s nahranou trasou na najbližších 106 km.

Časť 1: do Beckova - prvých 16 km

Prvých 16 km sme bežali po hrádzi popri Váhu po občerstvovačku pred Beckovom. Nie je to zďaleka horský beh. Dosť nezvyčajná pasáž hneď na úvod. Môj plán bol tento úsek neprepáliť, aby som sa pod tlakom úvodného nadšenia, plný síl a rovinky nenechal zlákať na zbytočne rýchly beh. Zároveň bolo treba sa zahriať, lebo na štarte bolo celkom chladno. Nakoniec sa mi podarilo udržať tempo aj tepy v zóne Z2 a ušetriť tak sily na nastávajúce kopcovité úseky.

Väčšinu tejto časti som bežal s partičkou Čechov, vlastne to boli veselí Moraváci. Plní humoru, držali sa pokope. Cestou sme prebrodili jeden potok. Nič náročné, boli tam vyložené kamene. Takže suchou nohou. Veď nepršalo celý týždeň.

Pod jedným mostom cca na 10. km nejaký chlapík ponúkal čokoládu. Sympatické od neho. Ale nevidel som nikoho, že by si bral. Bolo to príliš skoro ešte.

Hlavný program bol východ Slnka spoza Inovca. Slnko presvietilo silueta inoveckého hrebeňa, ktorý na nás čakal. Na hrádzi sme ešte postretali zopár miestnych ranných bežcov. Niektorí venčili psov.

Občerstvovačka bola postavená v party stane priamo na hrázdi. Dobrovoľníci sa snažili, už zďaleka som počul ich mocné zvonenie na kravských zvoncoch. Atmosféra bola výborná. Bežci plní energie. Ja som si uvedomoval, že vlastne sme ešte ani nezačali. Doteraz to bolo také ľahké zahrievanie.

Ocenil som moravské koláče s tvarom, makom aj orechami.

Slnko vyšlo chvíľu po štarte preteku. Prvé kilometre po hrádzi boli v pohode. S moravskými koláčmi ešte lepšie.

Časť 2: do Kálnice - 8 km (celkovo 24 km)

Po občerstvení pred Beckovom sme pokračovali ešte kúsok po hrádzi, vlastne aj popri diaľnici. Povzbudzovali nás aj kamionisti trúbením v športovom rytme. Každému som zamával. Prebehli sme popod diaľnicu do centra. Tam ma neplánovane čakala Monika. Ale bolo to len na krátke pozdravenie a fotku.

Nasledovalo prvé ľahké stúpanie do Kálnice. Tam v priestoroch obecného úradu bola výborne vybavená občerstvovačka. Mňa potešili zase moravské koláče. Pridal som chlieb s masťou a cibuľou. K tomu birel v plechovke. Debata s Monikou a hor sa ďalej. Stále plný síl.

Niekoľko tvárí z Kálnice. Môj výraz na občerstvovačke vs na vrchu zjazdovky po výšľape.

Časť 3: Bezovec - 20 km (celkovo 44 km)

Toto bol prvý vážnejší úsek - dĺžka a prevýšenie už začínali byť zaujímavé. Na začiatku bol výšľap zjazdovkou v Kálnici. Boli tam zvyšky technického snehu a okolo nich blato. Pamätám som si toto prostredie z cyklofestivalu, ktorý sa tam každý rok koná.

Pokračovali sme lesnou cestou popri nevysokých kopcoch. Pripomínalo mi to tam Malé Karpaty. Postupným stúpaním sme sa dostali do Sedla pod Panskou Javorinou. Tam som našiel skupinku bežcov, ktorý riešili navigačnú dilemu. Doľava či doprava? Lebo doľava bola Javorina, cez ktorú predsa bežíme. Lenže až cestou naspäť. Takže najskôr doprava, zbeh do Bezovca. Neverili mi. Ja som veril mojej navigácii z hodiniek a logike. Tak som sa rozbehol doprava, kým oni to stále riešili. Asi si pamätali poblúdenie Maja Priadku z minulého roka. To bol ale iný príbeh.

Nakoniec ma dobehla dievčina z tej skupinky a bežali sme dolu do Bezovca spolu. Celkom rýchly zbeh to bol. Ten som prepálil. Nohy dostali zabrať viac ako bolo vhodné vzhľadom na štádium preteku. Triatlonistka to bola.

Vedel som, že na občerstvovačke v penzióne Bezovec ma bude čakať moja Monika. Cez sms som si "objednal" čapovanú kofolu. Ale pred tým ma ešte čakala kontrola povinnej výbavy organizátormi. Mal som všetko potrebné - hlavne čelovku, bundu, termofóliu, občianku. Na a potom už kofola, chlieb s masťou a pizza. Občerstvovačku som opúšťal pomerne rýchlo. S rukami plnými pizze a koláčov. Tak sme si s Monikou pomaly vykračovali po trase. Ja som za pochodu dojedal a trávil toto nie príliš ideálne občerstvenie. Ale veď pohoda musí byť a čas som mal pod kontrolou. Veril som svojmu žalúdku, že ma podrží. Podržal dobre.

Celkovo som sa na občerstvovačke zrdžal veľmi krátko. Kofola ma už čakala, Monika mi rýchla naplnila fľase s vodou. Ešte sme rýchlo požiadali fotografa o foto a vyrazil som. Pri odchode som stretol Maťa Urbaníka, ktorý práve dorazil. Ani ma nezaregistroval, lebo sa na neho práve vrhli kontrolóri výbay.

Kúsok od občerstvovačky sme stretli Miša s Tarou (jeho pes). Bol povzbudiť svojho zverenca a teraz sa vracal naspäť k autu. Tak sa ešte pridal ku mne a pozhovárali sme sa. Padlo mi vhod také mentálne osvieženie. Bolo poludnie, Slnko pieklo a mňa čakal prebeh na Duchonku.

Časť 4 - Duchonka - 19 km (celkovo 63 km)

Dosť nezáživný úsek. Väčšinou po lúkach otvoreným terénom vystavený Slnku. Na jednom mieste prebiehala ťažba dreba. Bežali sme cez nejaké osady. Zbeh zjazdovkou v Podhradí. Nejako ma to neoslovilo. Tešil som sa na Duchonku. Tam ma čakala Monika s kofolou. Doplnil som vodu, niečo málo zjedol. Na tejto občerstvovačke som bol tiež rýchly. Väčšina bežcov si to vyberala drop bag s náhradnými vecami. Ja som nepotreboval ani prezuť ani prezliecť. Tak som rýchlo vyrazil ďalej. Pri odchode som zase stretol Maťa. Práve príchádzal na občerstvovačku. Vymenili sme si zopár povzbudivých slov a hor sa na Panskú Javorinu.

Západ Slnka na Panskej Javorine. Potom už s čelovkou na čele až do cieľa po polnoci.

Časť 5 - Inovecká chata - 24 km (celkovo 87 km)

Toto bol najkrajší úsek. Najväčšie kopce. Aj mi dal zabrať.

Najskôr fakt dlhý výšľap na Panskú Javorinu. Tam ma zastihol západ Slnka. Čelovku som nasadil v sedle pod Javorinou. Bolo nás tam viac takých. Potom už len ako vláčik so svetielkami sme postupovali hrebeňom až na Inovec. Navyše sa veľmi ochladilo. Predsa len, Slnko zašlo a chlad v lese sa v marci drží.

Pri zbehu z Inovca na chatu bol jeden veľmi nepríjemný úsek so zvyškami ľadu. Bolo to v šikmom traverze svahu, ľudia tam padali na bok. Mňa paličky podržali, ale bolo to dosť náročné.

Na Inoveckej chate som bol bez supportu. S Monikou sme sa dohodli, že tam nepôjde. Myslel som si, že chata nie je prístupná autom pre verejnosť. Evidentne bola prístupná, bolo tam množstvo ľudí. Prípamínalo to nejaký letný festival - hudba, tanec, pohoda. Samotné občerstvenie v chate bolo super. Dal som si birel, moravské koláče, nejaké čokolády a vyrazil. Vyrazil, ale bez paličiek. Zabudol som ich tam. Prišiel som na to po pár sto metroch behu. Takže otočka naspäť. Takého neplánované metre bežcovej hlave nepomôžu. Vynahradil som si to opätovným občerstvením. Vtedy ma Maťo predbehol a videl som ho až v cieli.

Časť 6 - Pod Ostrým vrchom - 10 km (celkovo 97 km)

Z inoveckej chaty nasledovalo klesanie niekoľko kilometrov do Mníchovej Lehoty. Rozhodol som sa to nebežať, neriskovať pád v tmavom lese. Časovo som tak dosť stratil, ale nevadí. Bol som celkovo rýchlejší ako som plánoval. V Mníchovej Lehote sme prešli cez hlavnú cestu aj cez železnicu. Tam bola nečakaná tzv. tajná kontrola na trati. Potom záverečný výšľap na Čiernachovskú lúku. Odtiaľ už len dolu.

Záverečná občerstvovačka na peknej chatke pod Ostrým vrchom. Stačilo mi dať si trochu vody a pokračovať.

Časť 7 - Trenčín - 9 km ciže CIEĽ po 106 km

Zbeh do Soblahova bol dosť rozbitý, kamenistý. Asi tie septembrové dažde dali aj tu zabrať nižšie položeným lesným cestám. Potom po asfaltke cez Soblahov a okolité polia do lesíka nad trenčianskym hradom.

Asi 3-4 km pred cieľom som sa nechal strnúť a rozbehol sa. Prekvapivo mi to celkom išlo. Až kým som nesprávne neodbočil a minul bránu do hradu. Namiesto toho som zbehol popri hrade na nejaké námestie. Bolo nás tam viac takých. Takže otočka, menším stúpaním kúsok naspäť a pekne cez hrad ďalej. Blúdenie mestom pokračovalo. Bolo treba trafiť správne do podchodu a na prechod cez trenčianske cesty. Našťastie bola polnoc a doprava skoro žiadna.

Do cieľa som dobehol o 0:32 po ponoci. Už bola nedeľa. Od štartu uplynulo 18 hodín a 32 minút.

V cieli privítanie od Moniky. Gratulácie, diplom a medaila v krku. Bol som unavený ale nie zničený. Ani zďaleka nie tak rozbitý ako po iných behoch. Emócie pri dobehu boli skôr neutrálne - porovnávam s Lavaredom alebo Vipavou. Vnímal som to teraz chladnejšie. Neviem, či vďaka tomu, že som nebol taký zničený alebo organizáciou finišu.

V každom prípade, organizátorom patrí môj totálny kompliment. Výborne zvládnutá organizácia celého preteku. Ani si nechcem predstaviť, čo všetko museli zariadiť pri tomto "evente". Vďaka im za to, že si môžeme takto organizovane zabehať.

V cieli som si dal polievku a birel Pivo už nebolo. Škoda. S Maťom a jeho otcom sme zhodnotili beh. Hodnotenie bolo veľmi fajn, vydarený ročník. Potom som nasadol na zadné sedadlo auta a Monika ma krásne bezpečne doviezla domov. Vybavené.

Fyzické detaily

Darilo sa mi krotiť tempo a tepy hneď zo začiatku, aby som sa zbytočne nevyčerpal. Priemerné tepy postupne síce klesali. To bolo dané jednak únavou ale aj tým, že terén bol postupne menej behateľný a nastala tma. Tak som prešiel do kroku. Priemerný tep 118.

Priebežne som konzumoval energetické gély a soľné tablety. Samozrejme veľa vody. Žalúdok ma ako vždy podržal. V pohode všetko spracoval, vrátane pizze a chlebov s masťou a cibuľou. Žiadne kŕče, pľuzgiere či odreniny.

Psychické detaily

Hlava na tiež podržala. Nejaké myšlienky na predčasný koniec nenastali. Naopak, snažil som sa brzdiť úvod preteku. Úplná pohoda. Akurát pri pomyslení na ďalší plánovaný beh o dva týždne v Chianti ma hlava presviedčala, že to fakt netreba preháňať. Ďalšie nepríjemné myšlienky boli počas záverečných stúpaní - v zmysle, že čo by som tam asi robil keby som bol bežal bez paličiek.

No a hlavná dilema sa týkala prípadného behu na Western States - je to v podstate dvakrát náročnejší beh ako Letecká. Otázka v hlave znela, či by som bol schopný zabehnúť ju ešte raz hneď po sebe.

Výsledky

Celkový čas 18:32 minút bol môj doteraz najrýchlejší čas na stovke. Skončil som na 142. mieste z 243 štartujúcich, čiže 58%. Nedokončilo 41 ľudí (17% zo štartujúcich), čo je celkom dosť vzhľadom na pomerne dobré podmienky a počasie.

Next steps

1. Otáznik nad pretekom v Chianti - 125 km a 5.200 metrov prevýšenie. Aktuálne tam prší, v Toskánsku sú povodne a predpovedajú dážď počas preteku na sobotu 22. marca. Ale budú tam štartovať Kilian Jornet, Jim Walmsley, Anderas Reiterer a Vincent Bouillard - svetové trailové hviezdy. Zabehnúť si s nimi, to sa len tak nestáva.

2. Potrebujem vyvážiť beh - bicykel a crossfit ma čakajú. Teším sa na to.

3. Lozorno cross - v máji pobežím trailový pretek v našom krásnom lozorskom chotári. Reparát po minuloročnom navigačnom fiasku organizátorov

4. sobota 7. decembra 2025 - lotéria Western States rozhodne o programe roka 2026. Pokúsim sa zorganizovať youtube watch party u nás v Lozorne.

Linky:

• Letecká stovka offical - Facebook a web a trasa

• Fotky od Peter Mečiar

• Fotky od Peter Sobek

• Link na moju Strava aktivitu so záznamom preteku

Profil preteku. Žiadne veľké výšky, ale stúpania sa našli dosť výživné.